Zo škôl sa stal baby-sitting

Hoci sa ustanovujúci snem Nových školských odborov (NŠO) konal len pred dvomi mesiacmi a počet ich členov je len zlomok v porovnaní s členskou základňou Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy, dávajú o sebe vedieť častejšie a spôsobom, na aký Slováci u odborárov doteraz neboli zvyknutí. So slovenským školstvom to podľa nich ide dole vodou, na znak čoho sa chystajú splaviť Hron. O vyšších platoch a o iných témach sa TREND rozprával s predsedom NŠO Ľudovítom Sebelédim.

Pred rokom 1989, keď ste s učením začínali, vraj žiaci aj rodičia prejavovali k učiteľovi väčší rešpekt a úctu ako dnes.

Bolo to iné. Aj tým, že som začínal na dedine, kde majú k učiteľovi iný prístup ako v meste. Na dedine ho každý pozná. Mesto je anonymnejšie, tam stretne rodič učiteľa na ulici výnimočne. Na dedine som bol vážený človek a tiež platové rozdiely boli menšie ako dnes.

Rozdiel v prístupe k učiteľom sa asi nedá zvaliť len na platové rozdiely.

To nie, ale súvisí s nimi. Súvisí tiež so spoločenským statusom vzdelania. Dnes neplatí, že osobnosťou je vzdelaný človek. Dnes je osobnosťou hocikto, kto je v televízii. Mediálne prostredie má na mladých ľudí veľký vplyv. Pre nich je osobnosť ten, kto má lepší mobil alebo auto. Dnes je bežné, že štvrtáci na gymnáziu chodia do školy na autách. Vedľa mojej starej šunky parkuje chalan na Mercedese.

Je v silách politikov niečo spraviť so spoločenským statusom učiteľov?

Je. Napríklad prijatím zákona, ktorý by učiteľovi zabezpečil štatút verejného činiteľa. Vďaka nemu by napríklad mali vyššiu ochranu voči agresívnym rodičom a žiakom. Od kolegov zo základných škôl viem, že je bežné, keď rodič vynadá učiteľovi. Neraz aj pred žiakmi.

Zákon však učiteľom sotva vymôže úctu.

Iste, ten by bol len pre extrémne prípady. Je to len jedna z ciest. Tá najpodstatnejšia je zvýšenie ohodnotenia práce učiteľa a vzdelania ako takého. Vedel by som vymenovať mnoho prípadov, keď chlapci u mňa mali trojky štvorky, po škole sa dali na podnikanie, získali veľký majetok a sú to vážení ľudia.

Ak podnikajú čestne, tak sú vážení zaslúžene, nie?

Áno. No ja ako ich učiteľ sa cítim ako žobrák. Pritom za 25 rokov som vychoval tisícky takýchto žiakov. Spoločnosť prácu učiteľov neoceňuje a jej výsledky – konkrétni úspešní ľudia – sa majú ďaleko lepšie ako oni. V normálnych krajinách to tak nie je. Aj to bol pred rokom dôvod na vznik iniciatívy s názvom „Ako ďalej učiteľ“. Dobrý učiteľ si vie poradiť aj pri nedostatočných materiálnych podmienkach. Problém je v tom, že bez primeraného finančného ohodnotenia sa v školstve neudrží. Navyše nízke platy neumožňujú učiteľom stopercentne sa venovať práci. Musia z niečoho žiť. Hľadajú spôsoby, ako si privyrobiť.

To sotva platí o všetkých.

Iste. Aj na facebookovej skupine k iniciatíve „Ako ďalej učiteľ“ sa ozývajú takí, ktorí tvrdia, že zarobia dosť, že všetko je vlastne v poriadku. Neskôr sa ukáže, že bývajú u rodičov, nemajú rodinu, deti. Pýtam sa ich, či je to normálne a či až do penzie chcú bývať u rodičov. Druhá časť tejto skupiny spokojných sú ženy, ktoré sa dobre vydali. Manžel zarába 1 500 eur a pani manželka berie učenie ako koníčka. Spokojných v slovenskom školstve je 20 až 30 percent. Ostatní sa boja, lebo je evidentné, že je prebytok učiteľov. A keď je na trhu veľa učiteľov, cena by mala klesať. Preto sa boja vyjadriť, aby neprišli o miesto, hoci slabo platené. Toto politici využívajú.

Iniciatívu podpísalo 56-tisíc ľudí, v drvivej väčšine učiteľov. Potom ste založili NŠO. Prečo?

V septembri sme podporili zhromaždenie starých odborov (Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy, pozn. red.) a naveľa, až potom ako sa o to začali zaujímať súkromné televízie, mi dovolili vystúpiť na tribúne. Mával som tam tými tisíckami podpisov na znak podpory, že ideme s nimi do štrajku. Lenže padla vláda a bolo jasné, že vládnuť bude opäť Robert Fico. Staré odbory majú s R. Ficom dohodu o podpore a bolo nám jasné, že do štrajku sa nepôjde. Bola síce vyhlásená štrajková pohotovosť, ktorá trvá doteraz. Podľa mňa sú už dohodnutí, že potichu zrušia štrajkovú pohotovosť a odsúhlasia nám nejaké troj-, možno päťpercentné zvýšenie platov. Nechceli sme ten boj za vyššie platy vzdať a rozhodli sme sa, že založíme NŠO.

Prečo ste namiesto toho nevstúpili do starých odborov?

Zvažovali sme to, ale tam je presne nalinkovaná štruktúra. Vie sa, kto bude kandidovať na funkcie a kto bude zvolený. Tam sú funkcionári, ktorí berú dvojtisícové platy a nepoznajú naše problémy. A keďže očakávame, že s nástupom R. Fica mu odbory pôjdu po ruke, rozhodli sme sa pre založenie nových odborov. Budeme tvrdo presadzovať myšlienky iniciatívy bez ohľadu na to, kto je vo vláde.

Odbory u časti spoločnosti nemajú veľmi dobré meno, lebo keď sa odborový predák postaví pred kameru a začne hovoriť…

Tak je to strašné. Človeku je za neho trápne.

Vnímali ste riziko, že si vás ľudia s týmto budú spájať?

Veľmi sme o tom rozmýšľali. Ale výborné je, že odborová organizácia, ktorá je len na jednej škole v zmysle zákona o kolektívnom vyjednávaní môže vstúpiť do štrajku. Samostatne. Nikto iný zákonne nemôže štrajkovať. Len odborári. A inak ako štrajkom sa niektoré naše požiadavky asi nebudú dať presadiť.

Ktorú z vašich požiadaviek považujete za najdôležitejšiu?

Naviazanie platov v školstve na priemernú mzdu v národnom hospodárstve. Vylúčili by sa tým každoročné rokovania o platoch a vždy v máji podľa údajov zo šatistického úradu by mzdy učiteľov rástli alebo aj klesali. S tým, že nástupný plat učiteľa by mal začínať pri 1,2-násobku priemernej mzdy.

NŠO podporili v minulom roku štrajk lekárov, ktorý im priniesol zvýšenie platov. Za cenu toho, že boli ohrozené životy pacientov. Stále si myslíte, že takáto forma nátlaku bola na mieste?

Nie lekári ohrozili zdravie pacientov, ohrozila ich vláda. Do poslednej chvíle bolo jasné, že lekári neustúpia. Lekári nie sú predsa otroci, ktorým nejaký panák povie, že má nastúpiť na dvadsaťštyrihodinovú zmenu a z nej rovno do ambulancie. Uvítal by som, keby sa podobný štrajk zorganizoval aj u nás. Bez nátlakových akcií to nepôjde. Ale to by sa muselo veľmi zmeniť myslenie ľudí. Keby bolo 80-tisíc Sebelédiov v školstve, tak je štrajk hneď zajtra. Ale drvivá väčšina ľudí v čaká, že to spraví niekto za nich.

Opakujúci sa problém pri boji odborov za vyššie platy býva, že nikdy nevedia povedať, odkiaľ by vláda mala tie peniaze vziať. Vy to viete?

Za to sú platení ľudia, ktorí by mali vedieť, kde tie peniaze vziať. Ale napríklad by sa nemuseli vyplácať zlaté padáky v štátnych podnikoch. Ak štátny podnik netvorí zisk, nemôže mať jeho riaditeľ osem-, desaťtisícovú výplatu. Bude mať tisícku a bodka. Takých štátnych podnikov je obrovské množstvo. Usporiť na platy sa tiež dá cez efektívnejšie verejné obstarávania.

To sú peniaze, s ktorými ale do budúcnosti neviete počítať. Napísať do rozpočtu, že na budúci rok štát ušetrí na obstarávaniach 100 miliónov eur, si žiaden minister netrúfne.

Možno, ale dá sa vyrátať, koľko by sa ušetrilo rušením zbytočných škôl. V Tlmačoch, čo bola kedysi dedina s dvesto obyvateľmi, je dnes fakulta vysokej školy. To je nezmysel. Tiež sa môžeme baviť o príspevkoch politickým stranám za výsledok vo voľbách. Aj keď vláda Ivety Radičovej nebola vo funkcii celé štyri roky, časť príspevkov strany dostali, ako keby vládli plné volebné obdobie. A teraz za posledné voľby dostali ďalšie peniaze. To sú milióny eur. Poslancov je tiež viac, ako je treba. Peňazí je dosť a politici sú tu od toho, aby ich našli.

Prečo to doteraz neurobili?

Politici chcú riešiť problémy, ktoré riešia ľudia. Ak sa nevyvinie spoločenský tlak na zvýšenie platov učiteľom, tak to riešiť nebudú.

Spoločnosti sú zjavne vaše platy ukradnuté. Ako to chcete zmeniť?

V prvom rade to musia chcieť učitelia. Potom musia presviedčať svojich bývalých žiakov. Hovoriť, že „ak nebudem mať na to, aby som zaplatil účet za vodu a elektrinu, tak sa na prípravy na vyučovanie môžem vykašľať. Budem si niekde privyrábať, aby som zabezpečil rodinu a do školy prídem pripravený len na tridsať percent“.

Z desiatich požiadaviek, ktoré NŠO zverejnili na webe, sa šesť týka platov a jedna rozpočtu. Nezainteresovaní ľudia môžu mať pocit, že vám ide len o peniaze a neexituje záruka, že po zvýšení platov sa zvýši aj kvalita vzdelávania.

Za 500 eur kvalitný učiteľ do školstva pracovať nepôjde. Respektíve zo stovky sa takí nájdu traja. Študenti, ktorí sa hlásia na pedagogické fakulty, sa tam hlási preto, lebo vedia, ak keď sa nedostanú na vytúženú školu, na pedagogickú ich vezmú. Môžu byť z takýchto študentov dobrí učitelia? Podľa mňa nemôžu. Lebo to nechcú robiť a ani na to nemajú. Ak by bol nástupný plat povedzme 900 eur, tak tí šikovnejší, nie iba tí traja, by už zvažovali, že sa na pedagogickú prihlásia. A tí slabí by sa tam potom nedostali.

Žiadate tiež, aby v Radách škôl mali pedagogickí zamestnanci nadpolovičné zastúpenie. Prečo?

V jedenásťčlennej rade sú dnes dvaja učitelia. Ak by boli šiesti, som si istý, že bossing (šikanovanie na pracovisku zo strany nadriadeného, pozn. red.) by na väčšine škôl vymizol. Dnes je riaditeľ neobmedzený pán a aj ten, ktorý bol na začiatku fajn, sa po piatich rokoch zmení. Väčšie zastúpenie učiteľov v školských radách by pomohlo. Málokto má dnes odvahu hovoriť pod svojím menom o bossingu na školách, pretože riskuje výpoveď. Táto zmena nič nestojí a veľmi by pomohla atmosfére na školách, demokratickému rozhodovaniu. Prirodzená autorita dobrých riaditeľov by tým nijako neutrpela.

Keby sa rozpočet školstva zvýšil zo súčasných štyroch na vami požadovaných šesť percent hrubého domáceho produktu, čo okrem zvýšenia platov by sa z nich malo financovať?

To máte ako so zubárom. Dali by ste si trhať zub kombinačkami? Určite nie. Šlo by to aj kombinačkami, ale chceli by ste, aby ho vytrhol zubárskymi kliešťami. Tie stoja desaťkrát viac ako kombinačky. Veľká časť rodičov ale takto neuvažuje. Nezaujíma ich, čo sa v škole deje. Kto, čo a za akých podmienok ich deti učí. Dnes sú školy baby-sitting. Chýbajú učebnice, interaktívne tabule, poriadne telocvične, klimatizácia. Keď je vonku 34 stupňov, vo vnútri mnohých škôl je len o čosi menej. Nedá sa učiť ani učiť sa. Pritom v každej normálnej firme je klíma štandard. Prečo by nemala byť na školách?

Inak povedané, ťažko vychovať kultúrneho človeka v nekultúrnom prostredí.

Presne tak. Uvedomme si, že v škole človek strávi tretinu života.

Stále hovoríme len o peniazoch. Pritom by sa dali nájsť aj príklady z firemného života, keď firma poskytovala svojim zamestnancom dobré platy a podmienky, no aj tak dosahovala horšie výsledky ako chudobnejšia konkurencia. Prečo NŠO nehovoria aj o tom, ako a čo učiť?

Určite aj vzdelávacie metódy alebo byrokracia na školách sú dôležité témy. Ale my ako odbory sme si zobrali na starosť ohodnotenie učiteľa a jeho pracovné podmienky. Pedagogickým problémom by sa mala venovať a aj sa venuje Slovenská komora učiteľov.

Učíte biológiu a telocvik. V liste telocvikárov ministrovi, ktorý mu poslali pred týždňom, sa uvádza, že v rozvoji vytrvalosti sú dnešní chlapci na úrovni dievčat spred dvadsiatich rokov. Ako sa to stalo?

Dnes už nie je frajer ten, kto vie hrať futbal alebo najrýchlejšie zabehne stovku. Dnes je frajer ten, kto má najlepší počítač. Za posledných päť rokov sa mi päťkrát stalo, že do prímy prišiel chlapec, ktorý nikdy nehral futbal. Nikdy. Nepoznal pravidlá, nič. Za mojich čias niečo také nebolo mysliteľné. Kto nevedel hrať futbal, bol outsider. Učiteľky v našej facebookovej skupine sa ma pýtali, že z ktorých predmetov by som ubral, keď si myslím, že telesnej výchovy je treba viac. Odpísal som im, že aj keby sa jednalo o moju dcéru, bolo by mi to úplne jedno, z ktorých. Lebo som si istý, že telesná jej dá do života viac ako ktorýkoľvek iný predmet. Dá jej zdravie, čo jej nedá dejepis, matematika ani slovenčina. Decká dnes šesť-sedem hodín sedia v škole a potom prídu domov a opäť sedia. Dôsledky vidíme už na gymnáziu – zničené chrbtice, alergie, žiadna vytrvalosť.

V tom liste sa tiež píše, že až 30 percent žiakov býva oslobodených alebo ospravedlnených z telesnej výchovy. Čo s tým spraví minister? Ten predsa nepíše posudky žiakom.

To nie. A opäť je to otázka peňazí. Tento problém by sa do značnej miery vyriešil tým, keby mali žiaci oslobodení od telesnej výchovy telesnú výchovu oslabených. Povinne. Tri-štyri hodiny týždenne v poobedných hodinách pod dozorom odborného telocvikára. Polovica oslobodených, ktorí sú podľa mňa oslobodení neoprávnene, by sa hneď stratilo.

Ak sú oslobodení neoprávnene, tak často aj vďaka rodičom. Ako vznikla táto tendencia ochrániť svojich potomkov od telesnej výchovy?

To je jednoduché – cez telesnú sa žiak môže učiť na iný predmet.

Tak to by bol ešte celkom pozitívny dôvod. To ale asi neplatí pre všetkých?

Je to jeden z dôvodov. Iný je, aby sa dievča nespotilo. Dôvodov je veľa. Tým hlavným je ale dieťa. Nechce sa mu cvičiť, nebaví ho to, nie je to jeho svet.

V minulosti, keď sa žiakovi nechcelo, učiteľ ani rodič na to nebral ohľad. Jednoducho musel. Znamená to, že slovenskí rodičia sú dnes na svoje deti mäkší?

Nie sú mäkší. Je im to jedno. A to je ešte horšie.

Ľudovít Sebelédi (50) – učiteľ biológie a telesnej výchovy na osemročnom gymnáziu v Leviciach, predseda Nových školských odborov.

Foto – Karol Hrebíček