„A keď som sa pokúsil povedať pár slov o štrajku, na ktorý má každý občan nárok podľa ústavy nášho štátu, tak mi vypli mikrofón.“
Štvrtok. Dva dni späť. Celkom štandardný deň v škole. Testovanie ôsmakov a potom dve informatiky, celé zakončené pohodovou matikou s mojimi siedmakmi. „Kačičkami“ – povedal by som celkom prirodzene ešte pár mesiacov dozadu. No rastú, dospievajú a tak sa im snažím menej a menej často pripomínať, že sú stále ešte deti. Chceli by ste stále počúvať, že ste dieťa, keď už máte pomaly 13? Tri prestávky strávim hlavne s nimi, cez tú veľkú stihnem aspoň vypiť čaj.
Poobede o pol druhej začína hodnotiaca pedagogická rada. Trieda po triede, ja niekde za polovicou, potom už vlastne koniec. Návrh interného mzdového predpisu sa odsúva na neurčito do budúcnosti. Pôvodne plánujem kolegov ešte informovať o Mítingu zamestnancov vo verejnej správe organizovanom Konfederáciou odborových zväzov, ktorý začína za desať minút v meste. Pri všetkom dianí okolo to ale vypúšťam, s polovičkou nasadáme do auta a na ten míting ideme sami.
„Pán Pastierik, v sále plnej kuchárok, administratívnych pracovníkov, upratovačiek , školníkov, pracovníkov kultúry, zdravotníkov a mnohých ďalších, ste začali hovoriť o platoch učiteľov. Nie žeby ste hovorili zle, lenže ľudia čo tam sedeli neboli zvedaví na učiteľov, čakala by som, že budete hovoriť o tejto skupine ľudí, ktorí žijú z 360€ a vyjadríte podporu im… A spomínať minuloročný štrajk bol nezmysel… Proste pomýlili ste si fórum….“ (z komunikácie na FB, večer po mítingu)
Kongresová sála hotela je plná. Desať krát desať a krát päť – toľko ľudí som zrátal len tak hrubým odhadom. Vpredu v kresle registrujem ležérne sediaceho neznámeho muža (ach, ja – tam a vtedy – ešte nevedomý). Davom koluje mikrofón – medzi množstvom ľudí, frustrovaných dlhoročnou “sociálnou“ politikou tohto štátu. Mnohí z nich naberajú odvahu, hovoria o svojich neľahkých životoch a mizernom finančnom ohodnotení svojej práce. Počúvam. Atmosféra je tak nejako napätá, smutná. Zaznie potlesk a všetci počúvajú ďalší príbeh. Rozmýšľam, no viac zrejme cítim, že niečo tu naozaj nesedí. Srdce sa mi rozbúcha… a zrazu v ruke držím mikrofón.
„Ondrej Pastierik, to bol míting odborových zväzov – členov KOZ SR a nie Hyde park.“ (reakcia na môj status, večer po mítingu)
***
Volám sa Ondrej Pastierik, som tak trochu z druhej strany, som členom predsedníctva Nových školských odborov a patrím k Iniciatíve slovenských učiteľov. Učím na základnej škole a ako kolegyňa, ktorá tu hovorila predo mnou, som tiež informatik. V školstve sa zatiaľ držím, ale vieme, ako to je. Priemerný vek učiteľov je vyše 45 rokov a takmer žiadni mladí neprichádzajú. Prečo by aj, keď ich nástupný plat sa približuje úrovni minimálnej mzdy a perspektíva… ? Naozaj?
(Nuž. Mohol som začať aj lepšie. Mikrofón si v tejto chvíli držím už aj druhou rukou. Záhadný muž, stále sediaci vpredu v kresle, nevyzerá vôbec spokojne, ale ja vnímam skôr chrbty tých stoviek. Chrbty, nie tváre.)
Vy – všetci, čo ste hovorili predo mnou. Áno, máte vo všetkom úplnú pravdu. Právo na štrajk má ale každý jeden z nás. Garantuje nám ho Ústava nášho štátu. A je to super vec. Minulý rok sme takto vďaka tomu, že sme sa spojili, mali v štrajku 15 tisíc učiteľov. Ľudí. Občanov. Samých za seba. Na úspešný štrajk sa potrebujete iba spojiť. Nikoho ďalšieho nepotrebujete.
„Lol
To je ako ísť do kostola kričať že boh neexistuje xD
A oni čo rozprávali?“ (z osobnej komunikácie)
(Niekde tu ma prerušuje pán vpredu. Áno, ten. Je mi jasné, že dobré to asi nie je. A napriek tomu zostávam v jemnom šoku, keď z jeho úst počujem, ako nás oni poznajú – nás z Nových školských odborov – a akí sme my takí a onakí. Žiadam ho, aby ma nechal dohovoriť, tak ako nechal každého.)
Potom už neviem. Emócie prebíjajú všetko ostatné. Neviem, čo som povedal, neviem, či niečo povedal aj on. Naraz som si uvedomil, že mikrofón je vypnutý a mladá slečna mi hovorí niečo o kolektívnom vyjednávaní. Niečo o tom, prečo sa neporozprávam priamo s vedením konfederácie. Niečo o tom, že nie sme reprezentatívni. Iný pán mi zas celkom agresívnym tónom rozkazuje, aby som stíchol. Iný pán ma ťahá von a pýta si odo mňa vizitku, že musí sa mi ozvať. Ani jeden z nich sa mi nepredstavil.
***
Pár krát som sa za tie tri dni, čo odvtedy prešli zamyslel, či bolo by to dopadlo inak, keby som sa nepredstavil ani ja. Či nechal by ma potom ten pán sediaci vpredu dokončiť to, na čo som tam prišiel. Vyjadriť podporu celej akcii a hlavne – každému jednému zamestnancovi štátnej správy.
Ten pán (teraz už viem) bol Jozef Kollár. Už niekoľko rokov prezident Konfederácie odborových zväzov. Nuž teda, pán Kollár, je to škoda – že vypli ste ma surovo a nenechali oficiálne vyjadriť podporu za všetkých členov Nových školských odborov, ktorých som v mene celého nášho predsedníctva zastupoval. Je mi veľmi ľúto, že ako najvyšší odborársky predák v tomto štáte vidíte tých svojich a potom tých druhých. Že jedných burcujete a druhých pri snahe vyjadriť podporu proste.. vypnete.
Pána Kollára teraz už poznám. A nevzbudil vo mne dojem, že mu ide o ľudí.
Zamestnanci verejnej správy. Organizujte sa. Silná odborová organizácia na vašom pracovisku je nevyhnutný základ. Buďte aktívni. Sledujte dianie. Stretávajte sa, deľte o názory a porovnávajte informácie z rôznych zdrojov. Podporujte sa navzájom, ako sa len dá. Pretože keď akýkoľvek štrajk raz príde, bude to len a len na vás. Na tebe. Na každom jednom z nás.
Ondrej Pastierik 