Rok po štrajku

By | 4. novembra 2013

Na úvod si trochu zaspomínajme: http://www.youtube.com/watch?v=rrBSbauy1P4

Rok po štrajku sa medzi zamestnancami školstva šíri apatia a dezilúzia. Často ide až o nechuť vôbec počúvať, alebo len prehovoriť o veciach, ktoré nás všetkých trápia. Odrobiť si, nech už sú podmienky akékoľvek, vydržať to s maximálnym sebazaprením, a  potom rýchlo odísť domov a na všetko zabudnúť. Takéto uzavretie sa pred vlastnými záležitosťami je sebadeštruktívne. Ak sa budeme len poddávať okolnostiam, tak sa všetko len zhorší a doslova nám vláda a jej organizácie budú skákať po hlavách. Dvadsaťštyri rokov po páde socializmu si musíme naliať čistého vína, naše postavenie k presadzovaniu našich stavovských práv a požiadaviek padá na tom, že sme neboli schopní si doposiaľ vybudovať organizácie, ktoré by dokázali obhajovať záujmy zamestnancov školstva voči vládnej moci. Potrebujeme prekonať socializmus v našom postoji k vlastným veciam. Očakávať, že príde niekto, kto sám od seba všetko zmení a my sa budeme len prizerať a fandiť mu, je braková literatúra, ktorej sa naša knižnica potrebuje navždy zbaviť. V systéme, v ktorom žijeme, sa dá prežiť, len ak sa naučíme ísť proti prúdu a bojovať za naše práva a postavenie s hrdosťou adekvátnou k dôležitosti učiteľského stavu pre našu spoločnosť. Pravda má veľkú, priam vyslobodzujúcu moc. Jej uvedomenie si vnímam ako veľmi pozitívny základ pre nový začiatok.
Tiež vnímam pozitívne uvedomenie si pravdy o starých odboroch. Naša osobná skúsenosť a konfrontácia s organizáciou, ktorá iba pokračuje v duchu minulej doby a neprešla vnútornou obrodou, odkryla jej nefunkčnosť a zbytočnosť. Celý systém a organizácia OZ PŠaV je tak prehnitá, že aj samotní členovia starých odborov rezignovali v snahe o ich reformu. Ťaživé je, že funkcionári tejto organizácie sa často priamo podieľajú na totalite prostredia, v ktorom pracujeme. Neschopnosť vedenia OZ PŠaV reagovať na kritiku je toho dôkazom. Výsledkom viac ako 20 rokov školení, rokovaní a iného pôsobenia OZ PŠaV je, že keď sa učiteľ ocitne v problémoch, tak kontaktuje cez sociálnu sieť predsedníctvo NŠO, alebo SKÚ.  Vedenie OZ PŠaV akoby úplne zabudlo koho zastupuje a proti komu má bojovať. Namiesto ostrého vyjednávania voči vláde sa správa, ako keby mali uzavretý pakt. Minister školstva je na radách zväzu ako doma. Dokonca to vyzerá, ako keby OZ PŠaV a ministerstvo školstva spolu brojili proti ministerstvu financií, čo je už úplná absurdita. Ak to takto pôjde ďalej, tak v najbližších protestoch, ktoré pán Ondek stále len nevylučuje, si na pomoc bude musieť zavolať ministerstvo školstva aj s pánom Čaplovičom, pretože sa silne obávam, či sa k nim pridá ešte nejaký normálny učiteľ. Takže Ondekovci a Čaplovičovci si môžu pekne na protest postaviť stany  pred ministerstvom financií, ktoré nie a nie sa podvoliť ich spoločnému plánu.

A tento stav sebauvedomenia sa nám vytvára dôležitý kapitál na presmerovanie energie z depresie a sebaľútosti k snahe vydať sa po inej, lepšej ceste. Do tohto procesu už spontánne vstúpili vzbúrené školy štafetového štrajku, členovia Nových školských odborov a nadšenci zo Slovenskej komory učiteľov. Ako soľ potrebujeme stavovské organizácie budované odspodu, tak aby odrážali nás radových zamestnancov školstva, organizácie, s ktorými sa budeme vedieť stotožniť. Potrebujeme si vybudovať nástroj schopný presadzovať naše potreby, návrhy, výsledky našej odbornej skúsenosti a tiež práva nás ako zamestnancov.

V dôsledku štrajkom rozbúrenej hladiny sa vyplavila aj najväčšia kauza radového učiteľa, akú si Slovensko pamätá. Príbeh môjho kolegu, dnes už držiteľa ocenenia Biela vrana – Ota Žarnaya, odkryl celú hnilobou rozožranú tvár totality, ktorá vládne v školstve.  Musíme si tiež uvedomiť, že práve vznik a pôsobenie NŠO, ktorému predchádzala  petícia Ľudovíta Sebelédiho  s  56 tisícovou podporou, bol katalizátorom udalostí v školstve, ktoré môže počas posledného roku pozorovať celá verejnosť.

Takže, keď rok po štrajku zhrnieme celú našu situáciu, tak tu máme zamestnancov školstva, ktorí očakávajú, že zmena príde sama od seba, potom tu máme zrejme najväčšiu skupinu, ktorá je buď v apatii, buď sa o veci vôbec nezaujíma, alebo len na všetko nadáva, ale nič neurobí a nakoniec tretiu skupinu, ktorá je síce počtom malá, ale svojou aktivitou začína ovplyvňovať to, čo sa v školstve deje. Možnosti tej tretej, aktívnej skupiny budú vždy závisieť od kapacity, ktorá je daná ich počtom. Preto Vás kolegovia vyzývam, aby ste sa zoznámili s NŠO a SKÚ (http://www.komoraucitelov.org/). Sú to otvorené komunity zamestnancov školstva, takže nehrozí problém ani bariéra v komunikácii. Poučme sa zo stavu, do ktorého nás zaviali udalosti od roku 1989 a vybudujme si cestu, ako presadiť naše práva na slušné pracovné podmienky a na odbornosť, ktorá sa nepretvaruje, ale naozaj funguje v praxi. Kto môže dať lepší impulz k reforme školstva ako my, ktorí v ňom žijeme každý deň. Vytvorme spolu komunitu, ktorá bude nebezpečná pre vládnu garnitúru a zároveň bude pracovať pre nás – radových zamestnancov školstva.

Práve preto som sa aj ja stal členom Nových školských odborov a Slovenskej komory učiteľov.

Vlado Crmoman

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *