Stáva sa mi, že občas použijem na školský klub detí (ďalej ŠKD) názov družina. Určite to však nemyslím hanlivo. Mne sa fenomén družiny spája s príjemnými spomienkami na čas strávený v ZŠ po vyučovaní. Chodenie von, obedovanie, rôzne aktivity, hračky, preliezačky… Takže žiadny nadraďujúci pohľad. Dokonca som v kontakte s mojou skvelou družinárkou, ktorá nás nútila počas obedov jesť. Napriek tomu na aktivity s ňou dodnes spomínam. (Po rokoch sa stala mojou kolegyňou a dnes sme kamaráti.)
Školský klub detí považujem za veľmi dôležitú (zdôrazňujem) pedagogickú zložku základnej školy, bez ktorej by pocítili problémy najmä rodičia. Dovolím si povedať, že nie každý by zvládol pracovať v ŠKD. Sám by som v ňom nechcel pôsobil. Denne animovať veľkú skupinu detí, ktoré sú po vyučovaní, povedzme, rozjarené, a počúvať otázky typu, nemôžete urobiť viac?
K financovaniu sa veľmi vyjadrovať nechcem. Ale keď pani ministerka chce prerobiť ŠĶD na pokračovanie vyučovania, mohla by dôstojne zafinancovať túto činnosť z dôvodu, že aj vychovávateľky sú pedagogického vzdelania, a že aj v ŠKD je nutné materiálno-technické vybavenie. Dajme tomu, že v bezplatnom školstve pomôžu rodičia s materiálom. Ale za taký zárobok sa ťažko hľadá nadšený a kvalifikovaný vychovávateľ. Sú tu však aj iné nezmysly legislatívneho nastavenia, ktoré robia aj vedeniu školy problém s ŠKD…
Prvým je stanovenie priamej vyučovacej povinnosti vychovávateliek na 27 hodín, pripomínam, 60-minútových, nie 45. Čím sú žiaci vo vyššom ročníku (pribúda počet hodín), tým je ťažšie naplniť takýto veľký úväzok každej vychovávateľke. Riešením je preskupovanie žiakov, spájanie oddelení, zväčšenie počtu žiakov v oddeleniach. Všetky tri riešenia sú síce efektívne, ale bezohľadné k žiakom, ktorí by mali byť s jednou vychovávateľkou po celý čas. (Prečo? Naštudujte si pedagogiku a psychológiu.) Iným riešením je prijať vychovávateľku na nižší úväzok. /bod č. 7 z cieľov NŠO/. Tu sa otvára problém, že je komplikované nájsť niekoho na nižší úväzok, a ak aj nájdeme, nemôžeme vyžadovať od neho pomoc navyše (napr. suplovanie), ktorá je najmä v malých školách potrebná. Niektorí riaditelia dopĺňajú práce vychovávateliek činnosťami, ktoré nesúvisia s pedagogikou (áno, je to z hľadiska legislatívy nesprávne). Treba ich však chápať. Na jednej strane potrebujú vychovávateľa na plný úväzok, na druhej strane musia byť pracovné časy spravodlivo rozdelené – nemôže vychovávateľovi jednoducho odpustiť časť pracovného času. Teda aj rozhodnutia vedenia školy sú často zúfalým riešením zle nastaveného systému.
Závažným problémom ŠKD je bezpečnosť žiakov, ktorú nám zdôrazňujú pomaly aj pri odchode žiaka na toaletu. Aplikáciou bezpečnosti žiakov sú spravidla učiteľské dozory. Na lyžiarsky výcvik, na exkurzie, na plavecký výcvik je legislatívne predpísaný minimálny počet žiakov na učiteľa počas vykonávania dozoru. Čudujsasvete, pre ŠKD, kde sú deti pod vplyvom ukončenia neraz náročného vyučovania ako odtrhnuté z reťaze, legislatívny predpis s minimálnym a maximálnym počtom žiakov v oddelení nie je. Akoby legislatíva na úkor bezpečnosti žiakov dala škole možnosť na prepĺňanie oddelení žiakmi, keďže je lacnejšie mať 3 oddelenia s 28 žiakmi než štyri oddelenia s 21 žiakmi. A to nepočítam s tým, že v každom oddelení môžu byť 2 – 3 a viacerí žiaci s hyperaktívnou diagnózou. Aký efekt má práca s 28 prvákmi v oddelení? Žiaľ, riaditeľ musí hospodáriť s tými úbohými prostriedkami, ktoré dostáva, je kontrolovaný. Keďže nejestvuje žiadny predpis maximálneho počtu žiakov v oddelení, bude existovať naďalej snaha vedení škôl ušetriť prostriedky, kde sa len dá – a v ŠKD sa dá… Je až do očí bijúce, ako dala legislatíva možnosť ušetriť na úkor bezpečnosti detí, namiesto okamžitého riešenia tohto problému.
V súvislosti s ŠKD som zachytil to, čo by mňa určite nenapadlo (asi ani vás). Tento týždeň bolo vyhodnotené to slávne Testovanie 5, ktoré nemá v súčasnej podobe opodstatnenie (písali sme o tom vo výzve Spoločenstva učiteľov a priateľov slovenčiny). Napriek tomu na ňom zotrvávajú, hoci nedostatky v ňom môžu byť takisto príčinou priemerných výsledkov alebo regionálnych rozdielov. Nie, ľahšie je všetko hodiť na učiteľov, ktorí pracujú v podmienkach: chyba úradníkov – oprava učiteľmi – kritika našej opravy úradníkmi. Ako teda riešiť nedostatky žiakov v testovaní podľa našich nadriadených? Čo tak zmeniť ŠKD na pokračovanie vyučovania a v otrasne nastavených podmienkach pridať vychovávateľom ďalšiu povinnosť? Že budú mať žiaci najčastejšie do tých 10 – 11 rokov vyučovanie od 7.00 (ak sú v rannej ŠKD) do 16.00 alebo aj neskôr, to nikomu nenapadlo? A čo psychohygienické podmienky, za ktoré školy prenasleduje hygiena a inšpekcia? A čo s deťmi, čo nechodia do ŠKD? Nie sú medzi nimi aj deti zo sociálne slabších rodín, ktoré majú práve horšie výsledky z testovaní? Práve tie nebudú mať prípravu na testy? Ozaj, kto bude robiť tú prípravu s nimi? Budú musieť mať aj vychovávateľky aprobáciu? Budú robiť za tie smiešne peniaze? Bude v ŠKD pedagogický asistent? Čo bude s popoludňajšou prípravou detí, ktoré odchádzajú skôr z ŠKD? Či si niekto myslí, že sa tá príprava začne bezprostredne po vyučovaní, keď má byť regenerácia síl malých žiakov? Začnú sa masívne hlásiť aj žiaci II. stupňa do ŠKD? Aby neprišli o prípravu na testy? A pod.
Vieme, že popoludňajšie vyučovanie funguje aj v zahraničí, no v úplne inom a prístupnejšom vzdelávacom systéme. No u nás sa takéto novinky preberajú buď nekriticky v plnej podobe bez ohľadu na možnosť ich realizácie, alebo v slovenskej podobe, t. j. bez adaptácie podmienok, bez prostriedkov, bez znalosti kontextu slovenskej školy, bez metodík, takže nakoniec nový prístup zostane na papieri a vykáže sa ako splnený.
Veľmi si vážim každú zložku školy, vrátane nepedagogickej, ktorá zotrváva v existenčných podmienkach v škole a drží tak krízu školstva na znesiteľnej úrovni. ŠKD v súčasnej podobe robí rovnako maximum. Nájsť dobrú vychovávateľku je náročné. Je buď kvôli nízkemu zárobku ťažko zohnateľná, alebo tú prácu robí z presvedčenia a nechá kydať na seba všetky problémy pre svoju lásku k práci. Iný variant je zohnať osobu, čo si to s deťmi odobeduje, odsedí v triede a odstojí na školskom dvore bez akejkoľvek inej nadpráce, ktorú ŠKD vyžaduje. Vyžadovať od nej výkony za minimum prostriedkov je fantasy. (Možno takú vyhodiť, no fluktuácia učiteľov je pracovnoprávny i výchovno-vzdelávací problém.)
Aj keď sa mnohé legislatívne opatrenia hlásia k žiakom, je to len proklamácia alebo byrokracia. Zlé nastavenie ŠKD schytá iba žiak. Opatrovacia funkcia ŠĶD sa ľahko zabezpečí. Ale je úlohou ŠKD len babysiting? Podľa ministerky je (má byť) úloha ŠKD vzdelávacia. Kto však pozná regionálne školstvo vie, že je to len jedna z úloh a v ŠKD máva odlišnú podobu ako klasické vyučovanie. Je dobré, že ministerka otvorila túto tému. Verejne ju však prosím, aby si k svojim poradcom prizvala aspoň jedného učiteľa z regionálneho školstva, ktorý je politicky i názorovo nezávislý, skúsený a rozhľadený. Možno tak by zmiernila (nielen ona, ale aj mnohí iní politici) protesty proti vyjadreniam, ktoré nevychádzajú z reality súčasnej slovenskej školy a škodia akejkoľvek reforme.
Ján Papuga
P.S. Ako ďalej družina?
