Už dlhšie sledujem dosadenie riaditeľky na ZŠ v Martine. Bol zneužitý ľahko zneužiteľný zákon o voľbe riaditeľov, ktorý samotný navádza na rôzne obštrukcie, a aj keď sa objavia doklady o neférovom jednaní, nie je možné sa brániť, keďže hlasovanie môže byť a býva tajné a trinásti členovia (dvaja prizvaní) rady školy tvoriaci voliacu komisiu si môžu voliť podľa vlastných záujmov. Pritom zákon hovorí, že by mali hlasovať podľa všeobecnej vôle tých, ktorých zastupujú (pozri aj nižšie). V Martine sa stalo práve to, že zradili členovia rady školy za zamestnancov a hlasovali v rozpore s tým, čo si želali zamestnanci školy, čo vyjadrili aj písomnou formou. Ale, ako som uviedol, vraj v demokratickom tajnom hlasovaní sa práve demokratická požiadavka hlasovať podľa vôle ľudu (demos) nedá splniť. V Martine preto bez problémov menovali víťazku, ktorú nechceli ani rodičia, ani zamestnanci. Navyše poslankyňu miestneho zastupiteľstva, takže sa dá predpokladať, ako asi hlasovali poslanci za zriaďovateľa v rade školy. Komunita danej školy sa však zomkla a začala bojovať, čím ukázala slovenským učiteľom, rodičom a školám prototyp správania a boja proti špinavostiam, ktoré sa len tvária ako demokratické. Martinský odboj využil legislatívne možnosti, dali podanie aj na prokuratúru, spolupracujú s odborníkmi a realizujú verejnú kontrolu, vediac, že ťahajú za kratší koniec, keďže narazili na ľudí a inštitúcie, ktoré sa vzájomne, cynicky a s vierou vo vlastnú neomylnosť držia napriek tomu, že vidia, ako to v spoločnosti vrie. Primátor mesta napriek predloženiu závažných dôvodov nevyužil právo veta a bývalú poslankyňu vymenoval za riaditeľku lukratívnej školy, odvolávajúc sa na neexistujúcu právnu analýzu, ktorá mu poradila, že ju musí menovať. Nemusí! Ale tak dajme tomu, že nevymenovaním by riskoval, keďže slovenské súdy sú v tomto stave nepredvídateľné a odmietnutá kandidátka by sa mohla obrátiť na ne. Avšak nová riaditeľka robila chybu za chybou už prvé dni vlády. A hoci primátor sľúbil pri pochybení jej odvolanie, nestalo sa tak. Dokonca ju ako zriaďovateľ, ktorý má veľa možností, nedokázal presvedčiť, aby sama odstúpila alebo vzala späť výpovede učiteľov školy, ktorých si rodičia i deti obľúbili a vedia o nich, ako vzdelávajú a vychovávajú žiakov školy. Primátor dlho nedokázal spraviť poriadok alebo nechcel napriek masívnemu odporu občanov. Keďže sme svedkami otrasných činov, čo sa dejú na Slovensku, ľahko sa dá domyslieť si, že nová riaditeľka, bývalá poslankyňa, musí mať niečo na primátora alebo majú nadštandardné vzťahy. A toto puto muselo byť veľmi silné, keďže primátor i časť zastupiteľstva ignorovala pomerne veľkú časť občanov, voličov a tých, čo tvoria podstatu školy. V čase keď sa láme cynizmus, arogancia a papalášizmus vládnucich. Napriek tomu statoční bojovníci, ktorí chceli spravodlivosť a dobro, vytrvali a v týchto dňoch je obštrukciami zvolená riaditeľka odvolaná. V príbehu martinskej školy cítiť paralelu, na ktorú treba upozorniť.
Všetci sa sústredíme na vysokú politiku, kričíme proti nej, nestotožňujeme sa s ňou a plánujeme sa jej zbaviť vo voľbách. Avšak, je potrebné, aby sme rovnako kriticky, obozretne a aktívne postupovali aj na úrovni samospráv, ktoré sa neraz správajú podobným hulvátskym spôsobom, čo často zasiahne občanov intenzívnejšie, rýchlejšie a citeľnejšie. Pritom sú komunálni politici v podstate nedotknuteľní, nezodpovedajú za svoje konanie. Na rozdiel od veľkého parlamentu nemajú výbory, ktorým by sa v prípade pochybenia mali zodpovedať. Je síce možnosť odvolať primátora alebo starostu referendom, no dosiahnuť kvórum 50 % sme sa ešte nenaučili, nech by bol predstaviteľ mesta akokoľvek škodný a napriek tomu, že komunálna politika často rieši bezprostredné problémy občanov obce a ľahšie skĺzne k rodinkárstvu, podľahne lobbingu developerov, nechá sa obmäkčiť províziami či si spustí vlastnú politiku bez dôsledkov v podobe straty mandátu. Zmena je možná každé štyri roky, no veľmi dobre vieme, čo môže samospráva za ten čas pokaziť. A dovtedy občania obcí zažívajú presne to, čo chceme zmeniť vo veľkej politike: bezmocnosť, nevymožiteľnosť práva, ohováranie a lustrovanie a ohováranie na sociálnych sieťach a v médiách, ignoráciu. A prečo? Lebo môžu.
Ak aj niečo zmení nová vláda, nesmieme zostať spať na vavrínoch. Často oveľa horší a zákernejší politici sa ukrývajú na komunálnej úrovni, budujú si svoje zázemie, neraz väčšie ako parlamentní politici. Komunálna politika tak zostáva v starých koľajniciach s nemožnosťou jej zastavenia v prípade, že sa príde na niečo vážne. Preto boj martinskej základnej školy je pozitívnym precedensom, ktorý ukazuje na svojvôľu niektorých samospráv. Pravda, nedá sa každému ustúpiť. No vo veľkej časti požiadaviek občanov padajú argumenty, dôkazy, konštruktívne riešenia, no niektoré samosprávy to ignorujú, lebo sa cítia byť v bezpečí, vo svojom štáte v štáte a vo svojom výklade demokracie.
Chystáme sa potrestať grobianov súčasnej vlády. No rovnako aktívne musíme pristupovať k malej politike, ktorá je neraz obrazom tej veľkej. Je pravdou, že máme zastupiteľskú demokraciu, no v rukách jednotlivcov zvyknutých na papalášizmus, klientelizmus, rodinkárstvo či korupciu je ich hlas veľmi nebezpečný. Prečo by sa vládne koalície mali správať k občanom slušne a férovo, keď si na seba necháme nakladať od obyčajných regionálnych politikov? Je potrebné poukazovať na defekty demokracie a vylepšovať ich. Neočakávajme však, že to spravia práve politici, čo defektne konajú. Je nutné prejaviť občiansky aktivizmus a nečakať celé volebné obdobie, počas ktorého sa znivočí štát či obec a po nových voľbách nájdeme spálenú zem. Verím, že vyčíňanie martinskej ZŠ veľa naznačuje.
Dovoľte mi ešte jeden záver. Je ním zhrnutie toho, čo robí z učiteľov handry a z riaditeľov politických prisluhovačov možno aj vtedy, keď nechcú a je im to proti vôli. Uvedené body sú poukázaním na obludné nedostatky zákona, ktorý popisuje voľby riaditeľa školy, čím určuje jeho správanie:
„Ak zriaďovateľ odvolá riaditeľa (…), poverí pedagogického zamestnanca školy“ (596/2003) – Nie je teda určená lehota, do kedy má zriaďovateľ dočasne poveriť zamestnanca vedením školy. Vieme veľmi dobre, v akej neistote je škola bez vedenia. Možno by bolo dobré aj špecifikovať kvalifikáciu povereného učiteľa, aby sa ním nestal niekto, kto môže spáchať viac škody či už neúmyselnej, alebo cielenej.
„Rada školy (…) vyzve príslušný okresný úrad v sídle kraja a Štátnu školskú inšpekciu na delegovanie svojich zástupcov do rady školy na účely výberového konania s riadnym hlasom.“ (596/2003) – Je správne, ak na priebeh výberového konania (VK) dozerá okres a inšpekcia a vyjadrí sa k priebehu VK. Ale prečo majú právo hlasovať? Poväčšine nepoznajú školu, jedine tak zo štatistík alebo tematických inšpekcií, ktoré nezachytávajú strednodobú charakteristiku školy. Nedokážu posúdiť jej potreby. Možno by sme si mohli myslieť, že majú lustrovať iba kandidátov. Ako to však spravia, ak obálky kandidátov sa otvárajú v deň výberového konania? Jedine, že by to vedeli skôr, čo je však v rozpore s legislatívou, ktorá predpisuje netransparentné a utajené procesy volieb riaditeľa školy. Takto sa však môže stať, že dve externé organizácie nesúvisiace s danou školou rozhodnú o výsledku VK.
„Návrh na vymenovanie riaditeľa podáva rada školy na základe výberového konania najneskôr do dvoch mesiacov.“ (596/2003) – Školská legislatíva je špecifická. Možno v nejakej firme dlhé lehoty nespôsobia problém. No škola dlhý čas bez riaditeľa je sčasti ochromená. Okrem toho sa v rámci takých dlhých lehôt môžu objaviť rôzne machinácie pôvodného vedenia, intrigy, klebety. Lebo škola je štát v malom.
„Rada školy, obecná školská rada a územná školská rada sú iniciatívne a poradné samosprávne orgány, ktoré vyjadrujú a presadzujú verejné záujmy a záujmy žiakov, rodičov, pedagogických zamestnancov a ostatných zamestnancov v oblasti výchovy a vzdelávania.“ (596/2003) – Už som to vyššie naznačil, pri tajnom hlasovaní, utajovanom a netranspartentnom a vedení výberového konania je absolútne nemožné zabezpečiť, aby predstavitelia jednotlivých vrstiev školy v tade školy hlasovali podľa verejného záujmu komunity školy. V tomto procese neraz dochádza k najväčšej manipulácii, keď si niekoľko členov rady školy môže pokojne hlasovať na základe subjektívneho postoja bez ohľadu na záujem školy. Hoci je tento odsek zo zákona, JE NEVYKONATEĽNÝ.
„Členmi rady školy pri základnej škole (…) sú dvaja zvolení zástupcovia pedagogických zamestnancov, jeden zvolený zástupca ostatných zamestnancov, štyria zvolení zástupcovia rodičov, ktorí nie sú zamestnancami školy alebo školského zariadenia, a štyria delegovaní zástupcovia zriaďovateľa.“ (596/2003) – Ak sa pozrieme na zloženie rady školy, zistíme, že je v nej presila laikov, ktorí nepoznajú výchovno-vzdelávací proces. Učitelia sú tam v menšine a málokedy sa podarí za zriaďovateľa delegovať odborníkov na školstvo a znalcov danej školy (neraz sú aj bez VŠ vzdelania). Často sme však svedkami toho, že aj sami učitelia sú ľahko manipulovateľní, ak majú z toho výhodu, alebo ak je kandidát známy a škaredo na ich v minulosti pozrel, nech by mal akokoľvek kvalitnú koncepciu školy. Riešením by mohla byť priama voľba riaditeľa školy komunitou školy alebo stransparentnenie celého výberového konania a verejné vypočutie kandidátov. Kým toto všetko bude uzavreté a iba na pleciach niekoľkých laikov či ich subjektívnych úsudkov, bude sa stávať to, čo sa stáva na mnohých školách: aktívnejší či šikovnejší riaditeľ bude odstránený na základe momentálneho úsudku.
„Voľby členov rady školy z pedagogických zamestnancov, nepedagogických zamestnancov, rodičov žiakov školy (…) zabezpečí riaditeľ.“ (vyhláška 291/2004) – Rada školy sa tvári ako samosprávny orgán. Prečo potom má voľby do nej a finančné zabezpečenie riaditeľ. Vidím v tom konflikt, najmä ak sa riaditeľ stane kandidátom vo výberovom konaní. Treba si povedať, či má byť Rada školy nezávislá alebo relatívne nezávislá.
„Členov rady školy zvolia spomedzi seba pedagogickí zamestnanci školy alebo školského zariadenia rovnako ako nepedagogickí zamestnanci školy alebo školského zariadenia, rodičia žiakov školy alebo školského zariadenia a žiaci príslušnej strednej školy; voľbu zástupcu žiakov strednej školy vykoná príslušná žiacka školská rada.“ (vyhláška 291/2004). – Veľmi kontroverzná záležitosť mať v rade školy na stredných školách žiaka s právom hlasovania. Otvára to manipuláciu. Kto by zo žiakov už len hlasoval proti vôli svojich učiteľov. Možno by pomohlo to, aby mal takýto člen rady školy aspoň 18 rokov. Ale najskôr by pomohlo to, aby bolo všetko transparentné a žiak by hlasoval na základe preukázanej vôle žiakov, ktorých zastupuje.
Riešenie uvedených problémov a výrazných nedostatkov citovaných zákonov som načrtol vyššie, teda zabezpečiť, aby nešlo o svojvôľu pár členov rady školy, ktorí sa rozhodnú riadiť podľa seba. Niečo podobné v súčasnosti zažívam aj ja, ale zatiaľ o tom nechcem písať. Isté však je, že moje texty nevychádzajú iba z mojich skúseností. A čo je najhlavnejšie, takýto zlý zákon z riaditeľov robí handry a ľudí, ktorí sa boja, kto ich za čo a kedy perzekuuje. A takéto rozpoloženie v ich povolaní sa potom prejavuje v riadení školy, keď sa snažia byť dokonalejší ako dokonalosť sama, ničiac pritom (poverujúc) svojich zamestnancov nezmyselnými požiadavkami. Pritom dokonalosť nejestvuje, čo zákonodarcovia vedia najlepšie. A tu spočíva celý problém, prečo učitelia stratili status a ich konanie, resp. nekonanie je motivované strachom.
Ján Papuga