Čo tak nedať prácu na doma? – III. časť (posledná)

od autora: | 20. marca 2020

V situácii pandémie sme narazili na problém, ktorý zapríčinilo zatvorenie všetkých škôl, čo znemožnilo realizáciu denného vyučovania. Ide najmä o problematiku „práce na doma“, keďže učitelia i nepedagogickí zamestnanci musia zostať doma a podľa mnohých diskutujúcich by mali vykazovať prácu, aby si zdôvodnili 100 % plat. (Je vôbec potrebné vykazovať, že prácu robíme na 100 %, keď ju tak bežne robíme?)

Takéto spory vyplývajú najmä z toho, že škola je špecifickou organizáciou a mala by mať osobitné zákony a dovolím si povedať, že aj osobitný zákonník práce. V situácii, keď sa vo fungovaní škôl krížia rôzne zákony z rôznych oblastí a neraz sa na školu pozerá ako na firmu, učitelia nemajú prehľad o svojich právach, resp. ich neriešia, lebo majú veľmi veľa iných povinností alebo sú už ubití fungovaním školstva počas predchádzajúcich rokov až tak, že sú ako stroje vykonávajúce prácu podľa programu. Predkladám preto zistenia, ku ktorým som na základe štúdia legislatívy a diskusie s odborníkmi dospel:

1. Verím, že už netreba pripomínať, že ak sa zatvoria školy z dôvodu zásahu štátu, tak vtedy žiadny riaditeľ ani zriaďovateľ nemôže požadovať, aby zamestnanci, nebodaj žiaci boli v škole čo len hodinu prítomní.

2. „Prácu na doma“ školám a školským zariadeniam s právnou subjektivitou môže zadať jedine štatutár, teda riaditeľ. Školám a školským zariadeniam bez právnej subjektivity môže prácu na doma nariadiť obec (zriaďovateľ). Avšak, má to isté úskalia – ďalší bod.

3. Treba si uvedomiť, že „práca na doma“, teda domácka práca (par. 52 ZP) je pojem, ku ktorému sa vzťahujú odseky ZP. Na prvom mieste je potrebné, že domácka práca musí byť dohodnutá úpravou zmluvy, v ktorej je potrebné uviesť aj zmenu pracoviska, ak je mimo budovy školy (ods. 1 par. 52 ZP). Ak ide o prácu s multimédiami, zamestnávateľ musí zaobstarať, servisovať a dohliadať na správne používanie technológií (ods. 2 par. 52 ZP). Netreba zabudnúť na to, že domácka práca musí byť ošetrená aj z hľadiska BOZP. Odsek 5 par. 52 ZP zrejme definuje súčasný stav: „Za domácku prácu alebo teleprácu sa nepovažuje práca, ktorú zamestnanec vykonáva príležitostne alebo za mimoriadnych okolností so súhlasom zamestnávateľa alebo po dohode s ním doma alebo na inom ako zvyčajnom mieste výkonu práce za predpokladu, že druh práce, ktorý zamestnanec vykonáva podľa pracovnej zmluvy, to umožňuje.“ Chcel by som zdôrazniť slovo dohoda, nie slovo nariadenie. A rovnako nezabudnúť na to, že to povaha práce musí dovoľovať. Tu sa ukazuje, ako veľmi by sme potrebovali špecifickú legislatívu pre školstvo. Lebo otvára sa otázka: Je možné vykonávať priamu výchovno-vzdelávaciu činnosť z učiteľských príbytkov? Najmä keď školský zákon nepozná pojem dištančné vzdelávanie (v regionálnom školstve), prerušenie vyučovania z dôvodu mimoriadnej udalosti a nie sú legislatívne a metodicky definované spôsoby jeho aplikácie. Isto, laicky si to predstavujeme tak, že žiakov môžeme vzdelávať prostredníctvom internetu, telefonátov, SMS alebo zasielaním materiálov poštou. Legislatíva však nepopisuje, či je takéto vzdelávanie legitímne, či ho môžeme vykazovať ako odučenú činnosť, či môžeme na základe takto sprostredkovaných materiálov hodnotiť. Isté je, že učitelia pod vplyvom často nesprávneho rozhodnutia nadriadených (alebo strachu z nich) vedia vykázať svoju prácu, keďže internetové aplikácie sa dajú archivovať a predložiť. Aj pre túto situáciu mnoho riaditeľov či zriaďovateľov bez dohody so zamestnancami nariadili prácu na doma, avšak takéto nariadenie je postavené na vode. Mali by tak urobiť písomnou formou. Ak však budú trvať na pravidelnom vykazovaní práce na doma a jej potvrdením podpisom zamestnanca, treba dbať aj o práva, napr. požiadať o vybavenie potrebnou technikou. Objavili sa aj prípady, keď zriaďovateľ vyžaduje presný sumár práce na doma vo forme výkazu na celých 7,5 hodín/denne. Je to nadinterpretácia požiadaviek, a keď takýto príkaz dostanete písomne, požadujte materiálne zabezpečenie, BOZP, príp. doplnok k pracovnej zmluve o zmene miesta vykonávania práce. Dokonca zákon hovorí o zabezpečení stravy (par. 152 ods. 7 ZP), ak by ozaj zriaďovateľ či zamestnávateľ požadoval výkaz o plnom pracovnom čase, teda 7,5 hodín/denne. Okrem toho, prácu na doma znemožňuje aj to, že mnohí žiaci nemajú prístup k počítaču, k internetu alebo ani k mobilu, teda zameškané učivo sa im bude musieť znova sprostredkovať, inak by dochádzalo k diskriminácii napr. sociálne slabších. Niektorí žiaci zase nemusia mať podmienky na domáce vzdelávanie. Učitelia v strachu pred nadriadenými môžu zavolať žiakom alebo im materiály zaslať poštou. V prípade, že to tak bolo nariadené, úhrada na tieto úkony by sa mala žiadať od školy alebo zriaďovateľa. V takejto situácii je jediným riešením požadovať od učiteľov prácu, ktorá nesúvisí priamo s vyučovaním žiakov a je uvedená v pracovných náplniach: publikácie na webe a prezentácia školy, práca na edupage, samoštúdium, výroba učebných pomôcok, príprava školských vzdelávacích programov, príprava testov a pod.

4. Problematickou je zadanie práce nepedagogickým zamestnancom, keďže tá súvisí predovšetkým s ich pracoviskom. Keďže však ide zväčša o prevádzku, predpokladá sa, že sa obdobia pobytu v škole sa budú striedať s dňami mimoriadneho voľna. Rovnako by však ich plat mal zostať na 100 %. Ak sa situácia so zavretými školami predĺži, predpokladám, že sa to bude riešiť čerpaním dovoleniek, ktoré sa musia vopred oznámiť. Zatiaľ nevieme, či máme k tomu dospieť.

5. Ak školy zostanú zavreté, najjednoduchším riešením by bolo presunúť učivo do nového školského roku s tým, že celoslovenské testovania by boli zrušené a prijímačky by sa konali výlučne na základe známok zo ZŠ, resp. SŠ. Skrátenie prázdnin by bolo legitímne, no počas júlových horúčav neefektívne. Možno budú špeciálne opatrenia o pár týždňov zrušené. Je nemysliteľné a neľudské vrhnúť sa po tom na deti a pokúsiť sa v krátkom čase dohnať všetko, čo sme pre pandémiu museli odložiť. A už vôbec sa nemôžeme spoliehať na to, že naše iniciatívy v rámci vzdelávania žiakov dištančným spôsobom znamenajú, že učivo bolo dôkladne fixované, prebraté a pochopené. Keby to tak bolo, nepotrebovali by sme učiteľov a školy. Aj rodičia detí, ktoré majú individuálne vzdelávanie vám potvrdia, že nabehnúť na domáce vzdelávanie si vyžaduje veľa času, jedného rodiča, ktorý nechodí do práce, pedagogické schopnosti a hlavne to, že dieťa je prístupné domácemu vyučovaniu. Domácim vzdelávaním určite nie je to, že učitelia v snahe uznať opodstatnenie svojej práce od vedenia školy preťažujú žiakov, poverujú ich úlohami, prebratím nových tém, ba testujú ich cez internet, čím zaťažujú rodičov, ktorí neraz musia byť v práci, nemajú schopnosť vyučovať, nemajú na to podmienky, musia robiť rôzne domáce práce či majú viacero detí. Najnáročnejšia je kombinácia, keď je rodič zároveň učiteľom. Už len vytvoriť prezentáciu pre žiakov si vyžaduje veľa času (nedá sa len tak stiahnuť z internetu, musí sa prispôsobiť triede). Nie je to teda o nechcení rodičov ani o nechcení žiakov. Na diaľku však môže dôjsť k nepochopeniu učiva, zadania, je potrebná odborná konzultácia, dieťa potrebuje „moderátora“, ako sa to neraz hovorí o učiteľoch a pod. A čo s deťmi s poruchami učenia? Predstava, že si učitelia zadajú úlohu pre žiakov, žiaci si ju otvoria a v tichosti si ju doma vyriešia, je príliš idealistická.

Správať sa po otvorení škôl tak, akoby sa systematicky konalo nedefinované dištančné vzdelávanie, na ktoré sa naviaže, je podľa mňa v rozpore aj s právami dieťaťa. Ale je na ministerstve školstva, ako túto situáciu vyrieši tak, aby žiaci, učitelia či rodičia neboli po nástupe do práce v permanentnom strese a najmä aby nepoškodili detskú psychiku.

6. Úlohou ministerstva školstva v čase, keď je legislatíva nejasná, je okamžite vydať usmernenia pre riaditeľov, obce, učiteľov, aby nevznikali rôzne dohady, nadinterpretácie a zbytočné nadpráce, ktoré ešte viac vyčerpajú už unavený a vystrašený národ. Aj keď sme v situácii, že za školy sú zodpovední zriaďovatelia, v mimoriadnej situácii je potrebné centralizovať nariadenia pod hlavičkou ministerstva, nech v relatívnom pokoji prežijeme krízu. Aj preto, aby nedochádzalo k strachu riaditeľa nepočúvnuť zlé nariadenie svojho zriaďovateľa. Treba nás všetkých usmerniť, aký druh práce robíme, či máme onlajn skúšať, či sa má čerpať dovolenka, či môžu chodiť nepedagogickí zamestnanci do práce, či sa môže v nejakej podobe realizovať vyučovanie, ako sa zmenia termíny, ktoré sa rušia a pod. Pevne verím, že aspoň tento rok zrušia testovanie, ktoré ozaj nie je prioritou. Treba zabrániť, aby niekto nezneužil mimoriadnu situáciu využitím humanizmu učiteľov, ktorí konajú v dobrej vôli.

Verím, že tento text nečíta nikto inak ako upozornenie na naše práva, ktoré sa roky popierajú a v krízových chvíľach sa napriek tomu necháme len tak zneužiť, akoby sme mali platy také, že si môžeme dovoliť robiť ešte viac, ako robíme.

Verím, že čitateľ vníma moju snahu uvedomiť si našu hodnotu a nenechať sa zastrašovať a využívať pod zámienkou mimoriadnej situácie. Potom nás využijú, aj keď sa všetko vráti do normálu. A tak vzniká byrokracia a degradácia postavenia učiteľa v spoločnosti.

Verím, že nikto nezačne porovnávať naše povolanie s povolaniami, ktoré sa v tejto situácii za nás obetujú. Keby pedagógovia mohli a nevenovali sa neefektívnej náhrade vyučovania, určite by robili oveľa viac. Ba aj robia – šijú rúška, robia prevenciu, posielajú žiakom linky a zaujímavé videá, umožňujú im kontaktovať ich.

Verím, že sa nespochybní ani môj cieľ, aby učitelia, rodičia a žiaci držali pokope, aby sa v krízových časoch nepostavili proti sebe a to tak, že učitelia budú dávať ťažké, časovo náročné úlohy, budú ich nútiť tráviť čas pri počítačoch a rodičia sa budú sťažovať, že musia robiť s deťmi ich prácu, že nestíhajú, že nemajú možnosti riešiť úlohy. Na oboch stranách je pravda, no na oboch stranách musí byť aj empatia a kompromis.

Takisto verím, že nikto v komentároch nenapíše, že onlajn kontakt so žiakmi je zlý, neprípustný, nadbytočný, že ho odsudzujem. Ani to nie je cieľom môjho textu. A už vôbec nie popieranie vzdelávania detí a ich pokroku, ktorý je celoslovensky možný vtedy, keď bude mať 99 % detí internet a počítač. Nespochybňujem ani krásne aktivity, ktoré niektorí učitelia iniciatívne vyvinuli na základe poznania svojich žiakov. Ani pokus ustáliť v tomto období menej formálne metódy vyučovania, ktoré by sa mohli využívať aj v lepších časoch. Dôležité je, aby sa to nestalo príkazom. A ak, tak s presným legislatívnym popisom dištančného vzdelávania ruka v ruke so zaobstaraním povinného vybavenia.

Cieľom môjho článku je naučiť učiteľov myslieť aj na seba, na svoje práva, na to, aby neboli len bezduchými vykonávateľmi všakovakých nezmyselných nariadení, hoci majú rovnaké práca, ako tí, čo im zadávajú úlohy.

Musíme si uvedomiť, že nie iba ľudia vo firmách majú svoje práva, ale aj zamestnanci škôl. Cieľom je aj rozlíšiť kvalitu od kvantity pre tých, čo si myslia, že zaslaním učiva žiakom si splnili vyučovaciu povinnosť. Cieľom je empatia k žiakom, učiteľom a rodičom, ktorí nemajú multimédiá, resp. sa snažia v domácom prostredí v rámci psychohygieny či presvedčenia strániť od nich. Cieľom je aj uvedomiť si, že teraz je podstatné zdravie, že prerušenie vzdelávania nie je koncom sveta, že akákoľvek nervozita a stres oslabujú imunitu. Cieľom je mať šťastnú a férovú školu, aj keď nás mimoriadna situácia tlačí do neštandardného správania.

Zdieľajte, preposielajte, kopírujte, šírte. Samozrejme, aj diskutujte. Ak sa v niečom z hľadiska legislatívy mýlim, veľmi rád sa poučím. Avšak po predložení citácie z legislatívy. A hlavne – čítajte s porozumením a buďte konštruktívni.

Ján Papuga

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *